Moderný inernetový obchod s rybárskymi potrebami. Rybárčina za najlepšie ceny a zľavy. Svojim zákazníkom www.rybarovsvet.sk má priniesť prehľadnosť, rýchlosť a odbornú selekciu tovaru, promtné vybavenie objednávok, ktorých stav môžete nepretržite sledovať. Ponúka produkty od renomovaných výrobcov rybárskych potrieb, ako sú: Okrem iných u nás nájdete značky ako: AWA-SHIMA, Carp Zoom, Cormoran, Daiwa, Dynamite Baits, Mivardi, ROBINSON, Rapala a mnoho ďalších. Nakúpte len to čo je skladom. http://www.rybarovsvet.sk/tip-od-predajcu www.rybarovsvet.sk

História obce

Obec sa nachádza v Muránskej doline pod vrchom Kohút asi 2 km južne od okresného mesta Revúca. Chotár obce sa rozprestiera po oboch stranách rieky Muráň a cesty z Revúcej do Jelšavy.

Prvá písomná zmienka o obci Mokrá Lúka sa datuje do roku 1427, kedy sa nazývala Kerekreth. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1468 je písomne doložený názov Mokra Lucca, z roku 1557 Mocra Lwka, z roku 1582 Mukra Luka alias Vizesret, z roku 1773 Mokra Luka. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Vizesrét.

Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Gemersko-malohontskú župu; pred rokom 1960 pod okres Revúca, kraj Košica; po roku 1960 pod okres Rožňava, kraj Východoslovenský.

Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: V roku 1427, kedy sa obec prvýkrát spomína, bola vlastníctvom Jelšavského panstva, od polovice 15. storočia Muránskeho panstva. Už v stredoveku sa obyvatelia zaoberali pálením uhlia a hutníctvom, kováčstvom a garbiarstvom. Od 18. storočia tu pracovali výrobne železa, v prvej polovici 19. storočia dve slovenské pece a dva hámre. Na začiatku 19. storočia tu žilo 731 obyvateľov, v roku 1828 - 827 obyvateľov v 85 domoch. Začiatkom 20. storočia pracovali na Chyžnian Vode.

Po zastavení prác v Lubeníku sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, neskôr pracovali v Jednotnom roľníckom družstve (JRD), ktoré bolo založené v roku 1958, a najmä v priemyselných závodoch v okolí.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť

HISTÓRIA OBCE MOKRÁ LÚKA

Od svojho vzniku bola obec príslušenstvom Muránskeho panstva. Historicky patrila do Gemerskej župy. Bola súčasťou okresov Revúca, Rožňava, mestskou časťou Revúcej. V súčasnosti je opäť samostatnou obcou v okrese Revúca.

V historických listinách a dokumentoch sa môžeme stretnúť s týmito názvami obce: Kerekrét (1427, Mokra Lehota (1430), Nase Wiese, Wizes Reth (1502), Mocra Luka (1557), Mukra Luka (1582), Mokrá Lúka.

Názov obce sa odvodzuje od mokrej pôdy, mokrých lúk, mokrín, ktoré zaberali väčšinu dnes osídlenej časti chotára obce.

Obyvatelia boli poľnohospodári. Svedectvom toho sú aj symboly v pečatiach obce.

Najstarší pečatný symbol je z pečatidla z roku 1701. I keď celý kruhopis pečatidla nie je čitateľný, predsa sa dá vylúštiť znenie v preklade: "Pečiatka obce Mokrá Lúka z roku 1701". V strede pečatného poľa je poľnohospodárske náradie: radlica - lemeš a čerieslo. Toto náradie poukazuje na prevládajúce zamestnanie obyvateľov - poľnohospodárstvo. Vlnovky zasa znázorňujú prítomnosť a bohatstvo vody v chotári obce. Druhý známy pečatný symbol obce je z pečatidla z roku 1725. Kruhopis je tu už čitateľný a znie: "SIGULUM POSSES WIZESRETH" (Pečať obce Mokrá Lúka z roku 1725). Aj tu v strede pečatného poľa je zobrazené rovnaké poľnohospodárske náradie: radlica - lemeš a čerieslo. Po ich pravej strane je veniec, ktorý tvorí zväzok klasov obilia a po ľavej strane je vetvička lipy. Obruba kruhopisu pečatidla je zdobená drobným ornamentom.

Vývoj obce je úzko spojený s ďalšími obcami v Slovenskom rudohorí, a najmä s vývojom miest Jelšava a Revúca. Hospodársky, spoločenský a náboženský život všetkých obcí v malebnej Muránskej doline sa odvíjal od života a spôsobu vládnutia muránskeho panstva. V 19. - 20. storočí výrazný vplyv na obec malo mesto Revúca, ktoré bolo obchodným, národným, hospodárskym, politickým, kultúrnym i školským centrom Muránskej doliny. V oblasti národného školstva, železiarstva a života spolkov zaberala významné miesto v rámci celého Slovenska.

OD VZNIKU OBCE DO ROKU 1918

Rok vzniku väčšiny gemerských obcí nie je známy. Tak je to aj s obcou Mokrá Lúka. Môžme ho určiť len približne zo známych vedľajších udalostí. V roku 1321 dal Rathald územie budúceho Muránskeho panstva, vtedy pokryté hustými lesmi, dvom príbuzným, Hillebrandovi a Iléšovi z rodu Stojanovcov titulom šoltéstva, t. j., aby tu založili päť obcí, medzi nimi aj Mokrú Lúku. Územie, kde obec Mokrá Lúka bola založená, sa v listine uvádza pod názvom Okrúhla Lúka (Kerekrét, resp.Kerekreth). Na tejto lúke postavená obec sa po prvý raz spomína v listine z roku 1427 pod uvedeným názvom. Mala 25 port (usadlostí) a patrila palatínovi Ilšvaimu. Čiže vznik obce spadá do rokov 1321 až 1423, pravdepodobne do polovice 14. storočia (okolo roku 1350). Ústna tradícia hovorí, že toto územie bolo obývané už v praveku Keltmi a Šarmatmi. Doklady o tom sa však nezachovali. Skutočnosť, že obec vznikla na "Okrúhlej lúke", poukazuje na prítomnosť ľudí na tomto území ešte pred 14. storočím, teda okrúhlu lúku medzi hustými lesmi museli vytvoriť ľudia už pred rokom 1321.

Niekoľko storočí, až do roku 1848, sa obec Mokrá Lúka vyvíjala ako poddanská obec Muránskeho panstva. Prví obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, rúbaním dreva v lesoch a jeho spracovaním na drevené uhlie. Je pravdepodobné, že už koncom 15. storočia boli v chotári obce železné hámre. Po prvý raz sa tieto spomínajú v súpise z roku 1557. Vtedy boli v obci dva hámre a tri taviace pece. Takýto počet výrobných zariadení nemohol vzniknúť naraz a nasvedčuje, že železiarska výroba mala tu už dlhšiu tradíciu. Jej začiatok môžeme predpokladať už koncom 15. storočia. Prvé mená obyvateľov sa dozvedáme z poddanského súpisu z roku1551, kedy v obci bývalo 19 rodín. Z toho bolo 16 rodín roľníckych a 3 rodiny železiarske. Mená prvých obyvateľov sú: Andrea, Augustínus, Baláž, Bodnár, Boldiš, Brizár, Cangár, Ďurko, Gazo, Gregorius, Hoga, Hric, Ivaniš, Janko, Lehotský, Mihalko, Paulus, Ryška, Šteller.

Pretože osud všetkých obcí na okolí záležal od muránskeho panstva, zmienime sa v krátkosti o histórii hradu a jeho majiteľoch. Kedy hrad Muráň vznikol, to presne nevieme. Jeho vznik sa predpokladá v 13. - 14. storočí. V 15. storočí bol v rukách husitov, v roku 1461 ho získal kráľ Matej. Okolo roku 1500 bol majiteľom hradu Jakub Tornaly. Po jeho smrti hrad zdedil jeho syn Ján, ktorý však bol ešte maloletý. Jeho poručníkom bol príbuzný Matej Bašo, ktorý si počínal tak, akoby hrad patril jemu. Dal sa na lúpežné prepady bližšieho i ďalšieho okolia, zbíjal nielen poddanské obce, ale aj kláštory a zemských pánov a za lúpežami robil výpravy aj na Spiš, ba i do Poľska a na Moravu. Pre tieto jeho činy ho krajinský snem vyhlásil za nepriateľa krajiny a vyslal proti nemu vojenskú výpravu, ktorej velil cisársky generál Salm. Ten v roku 1549 Muránsky hrad dobyl a Bašu dal popraviť. Ďalších 70 rokov hrad spravovali cisárski kapitáni, v roku 1612 ho kúpil veľmož Juraj Széchi. Prispením jeho dcéry Márie (známej ako Muránska Venuša) sa hrad v polovici 17. storočia dostal do rúk Františka Vešeléniho, ktorý dosiahol hodnosť palatína krajiny. Za neho bol hrad Muráň na vrchole slávy. Vešeléni, pôvodne stúpenec kráľa, neskôr zorganizoval na hrade stavovské sprisahanie proti kráľovi. Sprisahanie sa však prezradilo, Vešeléni bol zatknutý a uväznený až do svojej smrti. Do žalára sa dostala aj jeho manželka Mária, ktorá v ňom tiež aj zomrela. Hrad i panstvo boli skonfiškované pre kráľovskú komoru. Začiatkom 18. storočia bol v rukách vodcu stavovského povstania Františka Rákociho II., ktorý ho dal svojmu generálovi Bercsényimu. Po potlačení Rákociho povstania daroval kráľ v roku 1720 hrad i s panstvom kniežaťu Kohárymu za jeho vojenské zásluhy. Posledný majiteľ panstva z tohoto rodu, František Koháry, nemal mužského potomka a jeho jediná dcéra Amália sa vydala za Ferdinanda Coburga, ktorý sa po svadbe s Amáliou stal majiteľom hradu i panstva. Jeho vnuk, tiež Ferdinand, bol bulharským cárom. Cez obec neraz prechádzal - zo začiatku kočom, od roku 1910 autom. Bolo to prvé auto, ktoré ľudia videli. Coburgovci Muránske panstvo vlastnili až do roku 1945.

Pokojný rozvoj obce prerušil v roku 1556 turecký prepad. Bol neočakávaný a veľmi silný. Celá obec bola zničená, obyvatelia vyvraždení alebo vzatí do tureckého zajatia. Zničené boli aj železiarske hámre. Po odchode Turkov sa do obce vrátilo len 7 ľudí, ktorí sa zachránili útekom do hôr. Títo začali na pohorenisku znovu budovať obec. Lenže na Vianoce 1557 ich Turci znovu napadli. Po tomto nájazde ostali v obci len dve rodiny, ktoré Turci prinútili, aby im platili daň 40 zlatých ročne. Keď sa postupne počet obyvateľov zvyšoval, začiatkom 17. storočia Turci zvýšili daň na 15 zlatých ročne. Túto sumu obec platila Turkom až do roku 1695, kedy Turci boli z krajiny vyhnaní.

Pre pochopenie ďalších osudov obce je potrebné objasniť, z akých vrstiev sa skladala stredoveká spoločnosť. Boli to dve základné skupiny ľudí. Prvou bola málopočetná privilegovaná vrstva šľachticov (aj tí sa delili na vysokú, strednú a drobnú šľachtu). Táto malá vrstva obyvateľstva bola majiteľkou všetkých bohatstiev a majetkov a ona rozhodovala o osudoch krajiny, ale aj druhej skupiny ľudí - mnohopočetnej, ale bezprávna vrstvy poddaného ľudu, ktorý nemal nijaké práva. Aj títo sa delili na veľkých, stredných a malých roľníkov a na bezmajetných želiarov a podželiarov. Pozemky, ktoré poddaní užívali a obrábali, neboli ich. Mali ich pridelené len do tralého užívania a za to museli majiteľom (šľachte) dávať rôzne peňažné i naturálne dávky a bezplatne robotovať na panskom. Veľkosť pozemku, ktorý zemský pán pridelil poddaným, závisela od dobrej vôle pána a vyjadrovala sa pojmom "usadlosť" (sessio, port). Táto mohla byť celá alebo polovičná, štvrtinová, tri štvrtinová alebo iný zlomok usadlosti. Pôvodne boli usadlosti celé a postupom času sa z nich stávali zlomkové. Celá usadlosť znamenala podľa bonity chotára 32 prešporských meríc oráčin (asi 12 ha) a lúk na 6 koscov (čo bolo približne tiež 6 prešporských meríc). Zlomková usadlosť znamenala príslušný zlomok tejto výmery. Želiari nemali pozemky, len dom a podželiari nemali ani dom.

Za užívanie týchto pozemkov poddaní boli povinní dávať zemepánovi deviatok úrody, rôzne naturálne a peňažné dávky a bezplatne odpracovať na panskom ročne 52 dní - veľkosť týchto služieb si tiež určoval zemský pán sám.

Veľkosť usadlosti v Mokrej Lúke sa postupne znižovala. Na začiatku 15. storočia boli v obci všetky usadlosti celé, v 16. storočí už bola väčšina usadlosti len polovičná a v 18. storočí už len štvrtinová, ľudovo nazývaná "kvarta" . Na donútenie plniť panské príkazy mal zemský pán ničím neobmedzenú trestnú právomoc (dereš a žalár) a sám bol svojim poddaným nielen pánom, ale aj sudcom a vykonávateľom rozsudku. Proti rozhodnutiam zemského pána nebolo možné sa odvolať. K zmene došlo až po zavedení Tereziánskej urbárskej regulácie.

Nezachovali sa doklady o tom, či ľudia z obce boli súdení alebo trestaní zemským pánom alebo panským súdom. Je však viac ako pravdepodobné, že bez týchto trestov to nezaobišlo ani v Mokrej Lúke. Okrem toho boli poddaní podľa zákona pripútaní "k zemepánovi a hrude" tak, že bez jeho povolenia nesmeli ani opustiť svoje sídlo. Po takejto prísnosti jedinou možnosťou ako prejaviť nesúhlas s rozhodnutím zemepána, bol útek poddaných. Keď však utečenca chytili, draho za svoj pokus zaplatil. A predsa úteky poddaných neboli zriedkavosťou. Z Mokrej Lúky za 10 rokov (od roku 1670 do roku 1680) ušlo na Dolnú zem 6 poddanských rodín s troma koňmi. Či mali deti, nie je zapísané.

Koncom 17. storočia sa do obce prisťahovala rodina Štefana Šturmana z Revúcej. Prisťahovali sa ešte ako poddaní, ale v roku 1699 dostali od kráľa Leopolda I. uhorské šľachtictvo. Šturman podnikal v železiarskom priemysle. Keď dostal šľachtictvo, počínal si tak, akoby bol zemským pánom aj v Mokrej Lúke, hoci tu ním nebol. Jemu patrili obce Sirk a Turčok. Z tejto rodiny pochádzal aj kráľovský radca Martin Šturman, ktorý sa narodil v roku 1757 v Mokrej Lúke a už ako 21 ročný bol hlavným stoličným notárom Gemerskej stolice. Jemu sa pripisuje zásluhu za založenie prvých železiarskych podnikateľských spoločností v rokoch 1807 - 1808, a to Železnej kompánie a Muránskej únie. Lenže neprávom, pretože on tieto spoločnosti nezaložil. Založil ich revúcky richtár Ondrej Šramko. Šturmanovská kúria v Mokrej Lúke stála až do konca 30. rokov. Na jej základoch je vybudovaný kultúrny dom.

Koncom 17. storočia sa začali boje za vyhnanie Turkov z krajiny. Aj cez Mokrú Lúku často prechádzali cisárske (rakúske) vojská a obec ich musela ubytovať a stravovať. Okrem toho museli armáde poskytnúť aj povozy a záprahy a každý majiteľ záprahu bol povinný odísť s vojskom aj na niekoľko týždňov do ďalekých končín. V rokoch 1691 až 1695 mokrolúcki furmani boli s armádou až v Solnoku (mesto na Tise) a pri Várade (dnes Oradea v Rumunsku).

Po vyhnaní Turkov došlo k stavovskému povstaniu kniežaťa Františka Rákociho II. Jeho vojskám hradná posádka na Muráni bez bojov otvorila bránu, a tak sa celé okolité územie stalo bojovým územím. Z Muráňa zasa prechádzali vojská do Jelšavy a Rožňavy a aj tie musela obec stravovať. Rákociho povstanie bolo v roku 1711 potlačené. Hneď potom prišla na celú krajinu veľká pohroma - cholera, za ktorej v Mokrej Lúke zomrelo 59 ľudí, z toho 37 nad 12-ročných a 22 detí do 12 rokov.

V roku 1740 nastúpila na trón kráľovná Mária Terézia. Bola prvou panovníčkou, ktorá sa začala zaujímať viac o život poddaného ľudu. Chcela ľuďom pomôcť v prvom rade tým, aby sa poddanské povinnosti a robota, ktoré boli na každom panstve iné zjednotili, aby ich nepredpisoval sám zemský pán, ale aby boli stanovené jednotne kráľovským výnosom. Šľachta sa tomuto ponímaniu (urbáru) bránila, ale Mária Terézia svoj úmysel presadila a v roku 1676 vydala aj napriek odporu šľachty celokrajinský urbár. Jeho zavedeniu predchádzal v každej obci prieskum urbárskych povinností formou odpovedí na deväť celokrajinsky pripravených otázok. V Mokrej Lúke sa konal 3. júna 1771. Po zhodnotení odpovedí na kráľovnine otázky prišla 27. marca 1773 stoličná komisia, aby zaviedla nový urbár aj v Mokrej Lúke. Urbár bol vytlačený v slovenskej reči a upravoval vzťahy medzi zemským pánom a poddanými. Mal 9 "punktov" (dielov) a v každom dieli od 4 do 18 paragrafov.

V roku 1829 postihlo obec ďalšie veľké nešťastie. V noci z 24. na 25. júla v stodole Martina Piljana vypukol požiar. Bolo sucho a keďže väčšina domov bola pokrytá slamou a šindľami, požiar sa veľmi rýchle šíril, až zhorela celá obec, kostol, fara aj škola. Na znovuvybudovanie domov ľudia nemali prostriedky, preto dlho bývali v rôznych provizóriách. V roku 1831 sa obrátili s prosbou na Muránske panstvo, aby im na vybudovanie domov poskytlo pôžičku, ktorú napokon od panstva aj dostali - splácali ju potom až do zrušenia poddanstva.

Stolica každý rok v obciach kontrolovala, ako sa dodržiavajú ustanovenia tereziánskeho urbára. Pri kontrolách v rokoch 1784 a 1785 zástupcovia obce panstvo žiadali, aby sa z roboty mohli vykupovať platením v peniazoch. Na základe toho došlo v roku 1786 medzi zemským panstvom a poddanými k "accorde" (dohode), podľa ktorej panstvu platili: cenzus za 71 domov, po 1 zlatke za dom - t. j. spolu 71 zlatých; výkupné za 624 dní roboty so záprahom po 20 grajciarov - spolu 208 zlatých; výkupné za deviatok z 12 celých usadlostí po 4 zlatky - spolu 48 zlatých; výkupné za kuchynské danky - spolu 10 zlatých a 12 grajciarov. Suma spolu potom predstavovala 337 zlatých a 12 grajciarov.

Podľa uvedenej dohody mokrolúcki poddaní už na panskom neboli povinní robotovať. Zemské panstvo ich však začalo obmedzovať v poskytovaní palivového dreva a za povolenie narúbať si drevo, požadovalo zaplatiť. Tých, ktorí rúbali bez povolenia, zemské panstvo trestalo niekoľkými dňami roboty na panskom. Poddaní sa pre obmedzovanie palivového dreva sťažovali, ale stolica dala za pravdu zemskému panstvu.

V rokoch 1834 a 1835 zemské panstvo zistilo, že poddaní užívajú skoro dvakrát toľko pozemkov, ako majú pridelené v urbári. Boli to pozemky, ktoré poddaní získali klčovaním panského lesa (miestnym názvom "ortáše"). Zemské panstvo dalo celý chotár obce znovu zamerať a vyhotoviť elaborát na novú urbársku reguláciu. Poddaní ani po tomto vymeraní chotára klčoviská nechceli vydať. Preto zemské panstvo v roku 1847 poddaných zažalovalo na krajskom súde v Rimavskej Sobote. Krajský súd poddaných predvolal na 7. októbra 1847. Spor sa však do konca poddanstva nevyriešil.

Rok 1848 je v Uhorsku pamätný revolučnými udalosťami. Marcovými zákonmi bolo zrušené poddanstvo a urbárske vzťahy. Pozemky, ktoré poddaní obrábali ako urbárske, prešli do ich vlastníctva. Tieto udalosti prijali v celej krajie s veľkou radosťou.

Bývalí poddaní nielen v Mokrej Lúke, ale v celej krajine si mysleli, že marcovými zákonmi je v ich prospech vyriešená aj otázka klčovísk - poskytovanie palivového dreva v panských lesoch, ale mýlili sa. Hneď v roku 1848 zemské panstvá prestali bývalým poddaným poskytovať palivové drevo, začali brániť pastvu a priestupníkov prísne trestali. Vo viacerých obciach na okolí došlo k vzburám poddaných, napríklad v Sirku, Turčoku, Rybníku. V Mokrej Lúke k násilným krokom nedošlo.

Uhorská revolúcia v rokoch 1848 - 1849 bola aj bojom za osamostatnenie Uhorska od Rakúska. Pretože Rakúsko neprejavilo ochotu Maďarom "dať slobodu", došlo medzi Rakúskom a Uhorskom k vojne. O svoje práva sa však začali hlásiť aj ďalšie národnosti Uhorska - Slováci, Chorváti a Rumuni. Lenže vodcovia maďarskej revolúcie na čele s Ľudovítom Kossuthom neboli ochotní poskytnúť národnostiam ani minimálne práva. Preto došlo k bojom národností, hlavne Slovákov a Chorvátov, proti maďarskej armáde (honvédom). ... V roku 1848 uhorská vláda začala z civilov organizovať národné stráže, pozdejšie premenované na národné gardy, ktoré chcela použiť v bojoch proti národnostným pohybom. Nezachovala sa správa o tom, či v Mokrej Lúke bola národná garda, je však pravdepodobné, že bola, pretože prihlásiť sa do gardy bolo povinné. Mladí ľudia z Mokrej Lúky boli zaradení do jednotky (stotiny) národnej gardy v Revúcej, ktorá bola súčasťou Gemerského pluku národných gárd.

Inak revolučné roky 1848 - 1849 prešli v Mokrej Lúke pokojne. Okolo zmyslu marcových zákonov bolo veľa nejasností, ich zmysel chodil do Mokrej Lúky vysvetľovať Gustáv Cibur z Jelšavy. V Mokrej Lúke však k žiadnemu zaberaniu panských majetkov nedošlo.

Jednou z úloh roku 1848 bolo uskutočnenie prvých volieb do zákonodarného znemu. V každej obci zostavili súpis voličov. Volebné právo však mali len tí, ktorí mali pozemkový majetok najmenej jednu štvrtinovú usadlosť. Jedným z volebných miest bola Jelšava, kde všetky obce Muránskej doliny volili jedného krajinského poslanca. Takýto volebný zákon platil až do roku 1918. Z Mokrej Lúky zo 770 obyvateľov v roku 1905 malo volebné právo len 19 mužov.

Od roku 1848 do roku 1918

Jednotky Maďarských národných gárd a jednotky Zboru slovenských dobrovoľníkov v roku 1849 neraz prechádzali cez Mokrú Lúku. Vo februári 1849 sa boje presunuli do blízkosti obce. Jednotka Zboru slovenských dobrovoľníkov sa presúvala z Tisovca cez Muráň do Rožňavy, a tak nocovala v Muráni. Gemerský pluk národných gárd sa však dozvedel o rozložení jednotky v Muráni, preto sa všetko mužstvo Gemerského pluku gárd 25. februára 1849 zhromaždilo v Jelšave, odkiaľ ráno za doprovodu hudby tiahli cez Mokrú Lúku proti slovenským dobrovoľníkom. Títo sa v Muráni cítili v bezpečí, nijaký útok nečakali. Z tohto dôvodu boli slovenskí dobrovoľníci pri Muráni porazení a rozprášení. Mali veľké straty na životoch ľudí. Muránska bitka bola najväčšou prehrou Zboru slovenských dobrovoľníkov.

Viacerí občania v Mokrej Lúke i v okolí mali aj nemalé finančné straty, keď po porážke maďarskej armády boli peniaze, ktoré vydala Kossuthova vláda, vyhlásené za neplatné.

Pomerne dobre sa obyvateľom Mokrej Lúky žilo po majetkovom vysporiadaní: podľa komasácie v roku 1860 bola celková plocha chotára (1520,8 ha) rozdelená tak, že všetkým obyvateľom obce spolu bola priznaná plocha 22,96 %. Obrábali svoje pozemky a chovali dobytok.

Obyvatelia chodili na zárobky aj ako furmani (majitelia konských a volských záprahov), t. j. zásobovali vysoké pece aj železiareň železnou rudou, dreveným uhlím a podobne. "Diaľkoví" furmani z Mokrej Lúky mali veľmi dobré meno, pretože boli spoľahliví, ich služby radi využívali aj súkromní obyvatelia, ktorí im zverovali svoje listy a iné zásielky alebo odkazy a poverenia na nákup rôznych tovarov. Furmani na spiatočnej ceste dovážali potraviny, hlavne obilie, múku, slaninu a tabak (doháň), na ktorom sa najlepšie zarábalo. Na cestách však boli neraz vystavení nebezpečenstvu okradnutia, preto sa už od 16. storočia začali organizovať do ochranných spolkov. Jeden taký furmanský spolok - nazýval sa Orság - bol v Jelšave a jeho členmi boli aj furmani z okolitých obcí. Tento spolok už v roku 1656 dostal privilégiá - nemusel platiť mýto a úrady mali takýmto spolkom v prípade potreby poskytnúť pomoc. Aj tak sa však neraz stalo, že furmani boli na ceste okradnutí o peniaze, tovar alebo o kone. Zachoval sa jeden záznam o krádeži koní. - Začiatkom marca 1850 mokrolúcky furman Ján Uhrin vozil drevené uhlie na Dolnú zem. Na spiatočnej ceste mu v noci zmizli kone. Uhrin sa začal pýtať, kto prechádzal cez miesto krádeže, až prišiel na stopu zlodeja. Bol to Boldižár Forgán z Turnianskej stolice. Keď Uhrin prišiel k zlodejovi, tento mu ukradnuté kone nechcel vrátiť. Preto požiadal o pomoc Župný úrad v Rimavskej Sobote, ktorý zakročil cestou Župného úradu v Košiciach a až na základe jeho rozhodnutia sa Uhrin znovu dostal ku svojim koňom. Neskôr furmani postupne začali o svoje zárobky prichádzať. Príčinou bolo vybudovanie železníc: v roku 1874 na trase Rožňava-Bánréve-Miškovec, v roku 1893 aj miestnej železnice Plešivec-Muráň. Príčinou bolo aj to, že v rokoch 1895 - 1896 prestali vyrábať revúcke maše, čím sa skončil aj odvoz rudy a uhlia do Revúcej povozmi a vlastnú lanovú dráhu zo Železníka si vybudovala aj železiareň Chyžnian Voda. Začiatkom 20. storočia ostali už len niektoré furmanky na Železníku, kde mokrolúcki furmani dovážali banské drevo pre bane a palivové drevo pre elektráreň a kolóniu, ale to bol už len zlomok bývalých možností.

Úradovanie v obciach bolo veľmi jednoduché. Richtári dostávali ústne príkazy a o ich splnení podávali ústne správy hlavnému slúžnemu. V 17. storočí začali príkazy zo stolice a od hlavného slúžneho prichádzať písomne. Boli to tzv. "kurensy" (obežníky), ktoré bol richtár povinný zapísať do knihy korensov a najneskôr na druhý deň poslať poslom ďalšiemu richtárovi podľa rozpisu. V 18. storočí sa počet korensov zvýšil a pri ich zapisovaní a pri podávaní odpovedí začali richtárom pomáhať aj učitelia. Okolo roku 1850 túto učiteľskú činnosť začali aj odmeňovať, takže učiteľ bol súčasne aj notárom obce. Bolo to však na úkor vyučovania, preto sa učitelia v 70. rokoch funkcie notára postupne vzdávali a väčšie obce na tieto práce prijímali samostatných úradníkov - notárov. Menšie obce na plat samostatného úradníka nemali dosť prostriedkov, preto sa obce združovali a spoločne zamestnávali notára. Takýto úrad sa zriadil aj v Revúčke, úradoval pre Revúčku a okolie, vrátane Mokrej Lúky. Tento obvodný úrad sa o pár rokov presťahoval do Revúcej a úradoval samostatne, nespadal pod mestského notára pre mesto Revúca. Keď boli v roku 1895 zriadené štátne matriky, notárske obvody sa stali aj matričnými obvodmi, takže zápisy o narodených, sobášených a zomretých od 1. októbra 1895 sú v Štátnej matrike matričného obvodu Revúčka, nateraz opatrované na matričnom úrade v Revúcej. (Staršie matriky sú vedené farármi podľa jednotlivých náboženských vyznaní a za bývalý okres Revúca sú sústredené v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach.)

Hlavným zamestnaním obyvateľov na začiatku 20. storočia bolo poľnohospodárstvo a ešte stále aj furmanstvo. Okrem hlavných poľnohospodárskych plodín (pšenica, žito, jačmeň, ovos, zemiaky a strukoviny) v obci pestovali aj konope a ľan. V zimných mesiacoch ženy a dievčatá priadli, mládež sa schádzala na tzv. "priadkach". Vo februári a marci takmer v každom dome postavili "krosná", na ktorých tkali plátno, z ktorého zhotovovali spodné prádlo pre mužov i ženy. Ľuďom sa postupne žilo čím ďalej horšie. Pracovné možnosti obce, ani blízkeho okolia nepostačovali, preto mladí ľudia začali postupne emigrovať do Ameriky. Prví vysťahovalci odišli okolo roku 1904, hlavná vlna vysťahovalectva nastala v roku 1912, kedy sa z obce vysťahovalo 20 osôb, z toho tri celé rodiny, za manželmi šesť žien s deťmi a traja slobodní muži. Každá dospelá osoba zaplatila za cestu 242 korún, matka s dvoma deťmi 460 korún. Všetci cestovali loďou do New Yorku a odtiaľ vlakom do Clevelandu. O vysťahovalectvo sa uchádzali aj ďalší siedmi mladí ľudia, tým však Ministerstvo obrany nedalo povolenie na vycestovanie, pretože boli povinní nastúpiť vojenskú službu.

Do života obce i všetkého obyvateľstva veľmi nepriaznivo zasiahla prvá svetová vojna, ktorá sa začala v júni 1914. Všetci mladí ľudia museli narukovať na front, kde viacerí z nich zahynuli. Všetky poľné práce, ale aj furmančenie vykonávali ženy a deti. Ceny potravín a všetkých tovarov stúpali z mesiaca na mesiac a prejavoval sa ich nedostatok. Zásobovanie bolo na prídel a bolo nedostatočné. Zo 770 obyvateľov všetci dostávali len po 400 gramov cukru na mesiac, ale prídel múky dostávalo v zime len 297 a v lete len 100 osôb, pretože ostatní boli samozásobitelia. Pritom každý rok dva až trikrát boli "rekvírovačky" potravín a u koho našli obilie alebo zemiaky, zhabali ich pre potreby frontu. Obec i občanov nútili upisovať vojnové pôžičky. Obec nemala peniaze, svoje náklady hradila hlavne z obecných prirážok.

I pri takomto nepriaznivom stave obec na naliehanie hlavného slúžneho a notára upísala dvakrát po 10 tisíc korún (spolu 20 tisíc korún), čo bol takmer päťročný rozpočet obce. Pretože obec hotové peniaze nemala, potrebnú sumu si musela požičať v banke. Aj viacerí obyvatelia obce upísali značné sumy na vojnové pôžičky. Po vojne dlhopisy prepadli, ale obec dlžobu v banke musela splácať. Podľa zápisu v Pamätnej knihe obce vojnové pôžičky upísal sám vtedajší notár Lackner bez súhlasu obecného zastupiteľstva.

Z obce narukovalo asi 45 mužov, z ktorých 19 mužov zahynulo a v ruskom zajatí boli štyria muži.

V minulosti obec nemala obchod, bola tu len krčma, ktorá patrila panstvu. Prvý obchod so zmiešaným tovarom je spojený s príchodom židov do obce. Okolo roku 1880 prišiel prvý Žid, uprostred dediny si prenajal dom, v ktorom mal obchod so zmiešaným tovarom i krčmu. O pár rokov odišiel do Čiernej Lehoty a do obce sa prisťahoval jeho syn, ktorý sa tu už usadil natrvalo. Postupne sa do obce prisťahovali aj ďalší dvaja Židia, ktorí mali obchody, ani jeden z nich však nemal v obci šťastie, a tak sa čoskoro z obce odsťahovali. V roku výstavby železnice Plešivec-Muráň (1893) prišla do obce ešte jedna židovská rodina, ktorá sa tu tiež usadila natrvalo.

V Mokrej Lúke, podobne ako aj v obciach na okolí, bývali ľudia až do roku 1918 (ba aj po tomto roku) v tzv. veľkých rodinách. Veľkú rodinu tvorili starí rodičia, ich dospelý syn so ženou a deťmi (niekde aj dvaja dospelí synovia so svojimi rodinami) a v nejednom prípade aj vnukovia so svojimi rodinami. Žili, ako sa vtedy hovorilo, "na jednom chlebe", čiže hospodárili spoločne. Takúto rodinu navzájom pútalo spoločné obhospodarovanie poľnohospodárskeho majetku a veľká úcta k starším ľuďom.

Do roku 1918 sa v obci kultúra nepestovala. Nehrali sa žiadne divadlá, ani koncerty, ani "estrády" neboli. Hlavnou príčinou bolo to, že všetci členovia rodiny boli plne zamestnaní aj v nedeľu, aj vo sviatky opatrovaním dobytka a hydiny. Súviselo to však aj s celkovou úrovňou života vtedajšej spoločnosti.

Prvá svetová vojna, ako vieme, skončila porážkou Nemecka a Rakúsko-Uhorska a Slovensko sa stalo súčasťou nového štátneho útvaru Československej republiky.

OBEC V ROKOCH 1918 - 1944

Výsledkom prvej svetovej vojny i nových pomerov síl vo svete bol aj rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatných štátov, medzi nimi aj vznik Československej republiky. V roku 1918 sme síce získali samostanosť, hospodárska a politická situácia na našom území však bola zložitá. Začali sa budovať nové štátne administratívno-správne orgány a ako úradný jazyk sa začal používať slovenský jazyk. Obec Mokrá Lúka patrila do okresu Revúca, kde mal sídlo náčelník alebo hlavný slúžny. V Revúcej boli aj ďalšie úrady.

Do tohto obdobia budovania nových štátnych orgánov nepriaznivo zasiahol vojnový konflikt s Maďarskom. Boľševická revolúcia si vytýčila za cieľ previesť praktické opatrenia k uchopeniu proletárskej moci. Už koncom mája 1919 maďarské červené gardy prekročili demarkačnú čiaru (dočasnú hranicu) a pokračovali na sever. Tieto vojská prešli aj obcami Muránskej doliny. Dlho sa tu však nezdržali. Maďarskí aj slovenskí rečníci - stúpenci Maďarskej a Slovenskej republiky rád na Slovensku rozširovali letáky a noviny. Na zhromaždeniach hlásali myšlienky správnosti novej proletárskej revolúcie. Koncom júna 1919 maďarské vojská ustúpili z územia okresu a situácia sa postupne konsolidovala.

V roku 1922 došlo k novému územnému členeniu. Okres Revúca a jeho obce boli pričlenené do XIX. veľžupy Podtatranskej so sídlom v Liptovskom Mikuláši.

V obci pracoval obecný úrad na čele so starostom. Obecný úrad v tomto období zabezpečoval a riadil bežný život obce. Viedla sa obecná agenda o obyvateľoch, domoch, hospodárskych zvieratách, vyberali sa dane, pripravovali sa voľby, organizovala sa strážna nočná služba, starali sa o obecný majetok, pomáhali aj pri organizovaní života cirkví a školy.

Problémy svetového hospodárstva prišli postupne aj do tohto regiónu. Prišlo obdobie krízy so všetkými jej sprievodnými znakmi - obmedzovaním výroby z rôznych príčin (nedostatok peňazí, uhlia, odbyt výrobkov), dochádzalo až k zastaveniu výroby. Šírila sa nezamestnanosť, hlad, bieda, exekúcie, vysťahovalectvo.

Kríza sa najvypuklejšie prejavila v najväčšom železiarskom podniku - Coburgových železiarňach na Chyžnian Vode, kde pracovalo okolo 300 zamestnancov, z toho z Mokrej Lúky ich bolo asi 70 (robotníci i povozníci). K prvému obmedzeniu a prepúšťaniu došlo už v roku 1919. K ďalšiemu obmedzovaniu prišlo v roku 1920. Obmedzovala sa hlavne výroba hotových výrobkov. Vyrobené železo na ďalšie spracovanie sa odvážalo do novovybudovanej strojárne v Trnave. Existencia lubeníckej železiarne, zdroja obživy, kde odišli pracovať aj mnohí Mokrolúčania, robotníkov - odborníkov, pomocných robotníkov i furmanov, bola ohrozená. Začiatkom roku 1922 firma prepustila ďalších 50 pracovníkov. Zastavila sa ťažba aj v bani. Pripravovalo sa zatvorenie železiarne novými majiteľmi, firmou Mannessman Coburg.

Takáto situácia si vynútila aj reakciu obyvateľstva, zvlášť robotníckej triedy. Nespokojnosť sa prejavila už vo voľbách v júli 1920, keď najviac hlasov získala sociálno-demokratická strana.

Proti hladu, biede a nezamestnanosti verejne vystúpilo na námestí v Revúcej v roku 1920 vyše 200 ľudí, medzi nimi aj Mokrolúčania. V tomto období rástol vplyv odborov (v železiarni vznikla odborová organizácia už v roku 1920) a sociálno-demokratickej strany. Rovnako v tomto období začali vznikať aj prvé organizácie KSČ (Komunistickej strany Československa), marxistickej ľavice (Muráň, Železník, Sirk, Turčok). Aj občania Mokrej Lúky využili možnosť vstupu do ľavicových robotníckych organizácií. Členské rady stúpencov a sympatizantov sa každý mesiac rozširovali a upevňovali. Tento vývoj sa odrazil už vo voľbách v roku 1923, keď ľavicové strany získali v Revúckom okrese 81 mandátov, čo bolo 45 %.

13. októbra 1929 bola uzavretá firma Mannessman-Coburg - železoolejáreň v Chyžnian Vode. Zamestnanie stratilo vyše 500 robotníkov. Z Mokrej Lúky ich bolo okolo 50.

Hospodárska kríza sa tak svojimi dôsledkami prejavila aj v obci Mokrá Lúka, a to v celej šírke.

Veľká nezamestnanosť, bieda a hlad donútili hlavne živiteľov viacdetných rodín vysťahovať sa za prácou do cudziny. Z Mokrej Lúky sa v jednotlivých vlnách postupne vysťahovalo 55 živiteľov rodín do USA a ďalší do Kanady, Argentíny a Uruguaja.

V týchto ťažkých chvíľach akou-takou pomocou pre nezamestnaných boli lístky - žobračenky pre ženatých v hodnote 80 - 100 korún a pre slobodných v polovičnej hodnote. To však nepostačovalo ani na základné živobytie.

Výhodou Mokrolúčanov v tomto období bolo to, že skoro každý mal malú záhradku, pozemok, kravu alebo kozy. Práve to prispelo k tomu, že v obci nedošlo k veľkému hladu. Mlieko, maslo a chlieb si obyvatelia veľmi vážili. Niektoré domácnosti z predaja mlieka a masla, ktoré nosili po jednotlivých domácnostiach v Revúcej, získali financie pre zadováženie iných potravín, na obuv i oblečenie najmä pre svoje deti.

V 30. rokoch vstúpil na európsku scénu nový fenomén, fašizmus. V Nemecku bol jeho predstaviteľom Hitler, v Taliansku Mussolíny; fašistické bolo aj Francúzsko a Španielsko. Ich cieľom bolo vytvoriť veľkoríšu pod nadvládou jednotlivých štátov, ríšu rasovo vyvolených. Svoju mocenskú politiku rozširovalo silou - vojnou (zabratie území) a diplomaciou (násilné podpisovanie zmlúv o spojenectve).

Tie štáty, ktoré s politikou fašizmu nesúhlasili, boli tŕňom v oku tzv. "silných". V roku 1937 sa terčom útokov zo strany hitlerovského Nemecka stala aj ČSR (Československá republika). Nemecko si robilo nárok na české pohraničné územie - Sudety. Svoje nároky na územie Slovenska si robilo Maďarsko. Spory vyvrcholili Mníchovským diktátom 29. septembra 1938 a Viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938. Rozhodnutím cudzích mocností ČSR stratila veľkú časť územia okolo hraníc s Nemeckom a Maďarskom, stala sa oklieštenou krajinou. Sloboda na Slovensku bola ohrozená, preto prezident Beneš 23. septembra 1938 vyhlásil všeobecnú mobilizáciu. V obci túto správu prijali so žiaľom, pretože vedeli, čo sa pripravuje. Všetci tí, ktorých sa mobilizácia týkala, nastúpili k svojim vojenským útvarom, aby konali svoju vlasteneckú povinnosť. Hranice susedného Maďarska sa priblížili na niekoľko kilometrov od obce Mokrá Lúka. Veď štátna hranica viedla poza Lubeník. Medzník, časť Lubeníka, bol slovenský, Teplá Voda a Jelšava pripadli už Maďarsku. Nové hranice zaznamenali ťažký zásah do života na Muránskej doline, hlavne hospodárskeho.


Politická situácia bola napätá. Objavili sa jednotlivci, ktorí organizovali podpisové akcie, aby aj ďalšie územia, čisto slovenské, boli pripojené k Maďarsku. Táto podpisová akcia sa robila aj v Mokrej Lúke a podporu získala u troch obyvateľov. Situácia však bola opačná. Oveľa viac obyvateľov z územia, ktoré pripadlo Maďarsku, prišlo na slovenské územie. Boli to hlavne úradníci a učitelia. Jednotlivci prišli aj do Mokrej Lúky, ale najviac do Revúcej. Spojenie Muránskej a Štítnickej doliny bolo prerušené. Až podľa medzivládnej dohody z roku 1940 bola železničná doprava za sprísnených podmienok obnovená.

V tomto zložitom období sa 19. júna 1938 konali voľby do obecného zastupiteľstva. Za starostu obce bol zvolený Ondrej Ďurinka z najsilnejšej strany v obci, z Občianskej strany.

14. marca 1939 bol slovenským snemom vyhlásený samostatný Slovenský štát, čo znamenalo koniec Československej republiky.

Na Slovensku sa po marci 1939 hospodársky život pomerne rýchlo skonsolidoval. Došlo k politickým zmenám. Už koncom roku 1938 boli rozpustené politické strany a potom aj samosprávne orgány. V obciach okresný úrad vymenoval vládnych komisárov, ktorí viedli obec namiesto obecného zastupiteľstva. V obci Mokrá Lúka bol za vládneho komisára vymenovaný Pavel Škerdiak, kováč, ktorý bol aj predsedom HSĽS (Hlinkova Slovenská ľudová strana). Dochádzalo aj k ďalším zmenám. Vznikali organizácie HG (Hlinkova garda) a aj detské organizácie tohto politického razenia: Hlinkova mládež s oddielmi vĺčat, orlov a junákov (chlapci podľa veku), víl, tatraniek a dev (dievčatá podľa veku).

Politika Slovenského Štátu bola v područí hitlerovského Nemecka. Aj Slovensko pristúpilo k rasovému prenasledovaniu Židov a Rómov. 6. júla 1942 boli z obce Mokrá Lúka vysťahované dve židovské rodiny. Nikto z nich sa už živý domov nevrátil.

Pri všetkých ťažkostiach a sťažnostiach na pomery v tomto období sa zdalo, že v obci do roku 1942 bola situácia relatívne pokojná. Aby okolie Mokrej Lúky malo spojenie s ostatnými oblasťami Slovenska, Ministerstvo dopravy v Bratislave rozhodlo o výstavbe železničnej trate z Revúcej do Tisovca a z Lubeníka do Slavošoviec. Začiatok týchto stavieb sa priaznivo odrazil na zamestnaní a pracovných príležitostiach občanov Mokrá Lúka.

V období Slovenského štátu v obci ožil národný život. Svedectvom toho bola aktívna činnosť Matice slovenskej, ktorá sa odrazila v bohatom ochotníckom živote (divadlo, spevokol, kultúrne programy) i organizovaní prác pri dokončievaní kultúrneho domu - Matice slovenskej.

Po napadnutí ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík) Nemeckom a vstupom Slovenského štátu do vojny na strane Nemecka sa začala prejavovať nespokojnosť po celej krajine. Obyvatelia veľmi pozorne sledovali vývoj na fronte. Sympatie obyvateľov obce boli na strane Rusov a spojencov. Odrazilo sa to vystúpením proti fašizmu, vznikom prvých ilegálnych partizánskych oddielov, organizácií KSS (Komunistická strana Slovenska) i ilegálnych národných výborov - aj v Mokrej Lúke.

Situácia na fronte i na celom území Slovenska bola zložitá. Ľud sa dozvedel, že sa pripravuje povstanie.

SNP A OSLOBODENIE OBCE (1944 - 1945)

Slovenské národné povstanie a oslobodenie majú v histórii Slovenska významné miesto. Obyvateľstvo svojim postojom v časoch druhej svetovej vojny dokázalo správnu orientáciu na spojencov v boji proti nemeckému fašizmu, jeho domácim i zahraničným pomáhačom a prisluhovačom. Hrdinstvá, ktoré sa zrodili na bojiskách povstaleckých vojakov a partizánov, sú dôkazom odhodlania vybojovať si národnú a sociálne spravodlivú budúcnosť, sú dôkazom vlastenectva, hrdinstva i interncionalizmu slovenského ľudu.

Územie Gemera a obce Muránskej doliny patrili aj v minulosti k tým územiam, kde sa ruka v ruke stretávala krivda so spravodlivým bojom. Práve preto tu našlo úrodnú pôdu i slávne SNP.

Obecná kronika dosť podrobne zapísala sled udalostí rokov 1943 - 1945.

V roku 1943 vznikol v Revúcej ilegálny revolučný ONV (okresný národný výbor). Tento si vytýčil za jednu z hlavných úloh vytvárať ilegálne miestne NV, v ktorých by sa združili predstavitelia komunistických a občianskych združení tak, že spoja svoje sily do boja proti spoločnému nepriateľovi, proti fašizmu.

V obci Mokrá Lúka takýto výbor zorganizoval Ján Haluška, poštový úradník. On sa stal aj jeho prvým predsedom. Organizačná práca bola zverená do rúk tajomníka. Túto funkciu zastával učiteľ miestnej školy, rodák a veľký národovec z Mokrej Lúky, Ján Maukš. Vo výbore boli zastúpení aj členovia ďalších organizácií, ktoré v tomto období začali alebo obnovili svoju činnosť. Ich práca v tomto období smerovala k tomu, aby obyvatelia obce, hneď po vyhlásení Povstania, boli pripravení ho aktívne podporovať a zapojiť sa do neho aj so zbraňou v ruke.

Už v prvé dni po 29. auguste 1944 k partizánom nastúpili: Ondrej Kupsák, železničiar, Rudolf Ševčík, Ján Balážik a Vladimír Čarný.

V obci bola J. Maukšom zorganizovaná cestná a telefónna stráž. Na mobilizačnú vyhlášku nastúpilo postupne do zbrane 56 chlapov z Mokrej Lúky. Proti Nemcom bojovali na rozličných úsekoch frontu. Najviac ich však nastúpilo do I. Československej armády na Slovensku. Táto vytvorila na území Slovenska 6 taktických skupín. Operovali na celom území Slovenska. V oblasti Mokrej Lúky pôsobila druhá taktická skupina Fatra s veliteľom kapitánom Naďom, ktorá mala sídlo v Brezne. V Revúcej mal svoje sídlo prápor Chryzantéma 10. Jej veliteľom bol poručík Július Bolfík, jeho zástupcom poručík Ján Kvačkaj. Hlavnou úlohou práporu v tomto období bolo vybudovať obranný systém: štátna hranica Lubeník - Revúca. V blízkosti hraníc sa vybudovali bunkre pre vojakov, množstvo "líščích dier", okopy pre ťažké guľomety a zátarasy.

Do obranného systému pri Mokrej Lúke patrili zátarasy na cestách, ktoré boli vytvorené v hornej aj dolnej časti dediny. Pozostávali z kamenných prekážok, ktoré boli privezené z lomu v Treškovej, vykopaných okopov a do cesty vedľa seba osadených betónových a železných stĺpov .

Jedna z rôt práporu mala rozmiestnenie na východnom okraji obce Mokrá Lúka. Stanovište tu mala delostrelecká osádka s troma delami, ktoré však boli bez zameriavačov. Veliteľom bol poručík dr. Demčák. Prápor Chryzantéma mal 1. októbra 1944 okolo 800 mužov. Viac ako polovica však bola bez zbraní. Vojaci boli ubytovaní v okolitých obciach, a to v školách, národných výboroch alebo kultúrnych domoch. V Mokrej Lúke boli ubytovaní v kultúrnom dome. Medzi príslušníkov práporu Chryzantéma patrili aj viacerí občania z Mokrej Lúky.

Keďže štátna hranica s Maďarskom bola veľmi blízko a Maďari sa ukázali ako spojenci pre Nemecko, očakávalo sa nebezpečenstvo pre dolinu Mokrej Lúky práve z tohto smeru. Očakávania sa aj naplnili. 19. októbra bol vydaný rozkaz pre všetky nemecké jednotky, aby vykonali sústredený útok proti povstalcom. Tak sa do pohybu dostala aj špeciálna jednotka, tanková divízia SS Adolfa Hitlera, vybavená vtedy povestnými "Tigrami". Táto začala sústredenú mínometnú paľbu na povstalecké územie. Aj slovenskí delostrelci z Mokrej Lúky odpovedali. Vystrelili na postupujúcu nemeckú jednotku 9 delostreleckých rán. Hoci mierili bez zameriavačov, mierili dobre. Strely neminuli cieľ a dopadli pred postupujúcich Nemcov. Delostrelecké granáty aspoň trochu vystrašili a spomalili postup Nemcov na Revúcu. Delostrelci potom dostali rozkaz presunúť sa na okraj Revúcej. Chryzantéma čakala na posily. Pomoc však prišla neskoro. Nemci postupne po niekoľkohodinovom odstreľovaní prekonali obranné valy a zátarasy a postupovali smerom na Revúcu.

20. októbra v ranných hodinách odišli Nemci z obce Mokrá Lúka, postupne obsadili Revúcu a večer dobyli Muráň. Povstalecké vojská aj partizáni pred obrovskou presilou nemeckej živej sily a vojenskou technikou ustúpili do hôr.

Počas uvedených vojenských útokov a delostreleckej paľby boli v obci poškodené cesty, polia, bola zapálená stodola a maštaľ a novostavba domu dvoch občanov obce. Boli vyrabované niektoré domy a hospodárske stavby a byty učiteľa a evanjelického farára.

Po prechode hlavných síl nemeckej armády sa do obce vracali len kontrolné motorizované nemecké hliadky. Z okolitých hôr sa vrátili aj obyvatelia, ktorí boli skrytí vo vybudovaných bunkroch.

Po odchode partizánov a vojakov do hôr im miestne obyvateľstvo všemožne pomáhalo. Robili zbierky šatstva, furmani dopravovali potraviny na dohodnuté miesta, podávali informácie o situácii v obci, na okolí i na fronte.

Koniec decembra 1944 a začiatok januára v roku 1945 sa niesol v znamení blížiaceho sa frontu od Maďarska. Dunenie kanónov a ruských kaťúš bolo počuť zo dňa na deň silnejšie. Počuli ich aj nemeckí vojaci, ktorí boli ubytovaní po jednotlivých domoch. Títo vojaci, väčšinou pôvodom Rakúšania, sa však k občanom správali slušne. V rozhovoroch s nimi bolo cítiť, že už ani sami neveria vo víťazstvo Nemecka vo vojne.

Front sa blížil. Svedectvom toho bol veľký pohyb vojenských jednotiek, ktoré prechádzali hradskou smerom na Muráň aj s početnou vojenskou technikou. Najväčší počet nemeckého vojska prišiel do obce 29. decembra. Bolo ich asi 500. Boli medzi nimi aj zajatci, mnohí so šikmými očami, asi Mongoli. Opäť bývali po rodinách. V porovnaní s predchádzajúcou skupinou však boli oveľa nervóznejší, možno aj preto, že v polovici januára 1945 začala sovietska armáda veľkú ofenzívu na celej čiare frontu od Baltického mora po Balkán.

Ľudia túžobne očakávali oslobodzovacie vojská. Zároveň sa však obávali stretnutia nemeckých a ruských vojsk. Mnoho rodín si vybralo dobré podzemné pivnice, do ktorých sa utiahli, keď prichádzal ostrý front.

Nemci so svojimi spojencami nečakali so založenými rukami. Stále boli presvedčení o ich konečnom víťazstve. Tomu podriaďovali aj svoju taktiku januárových dní roku 1945. Aj v okolí Mokrej Lúky sústredili veľké množstvo vojska a techniky. Proti týmto sústredeným silám však s veľkou razantnosťou postupovali vojská II. ukrajinského frontu a vojská 4. rumunskej armády.

K prvým vážnejším a dlhšie trvajúcim bojom došlo v miestach okolo Plešivca, Rožňavy, Jelšavy a Šivetíc. Oslobodzovanie obcí Muránskej doliny sa začalo bojom o Plešivec 13. januára 1945. Boje na postupe do Jelšavy trvali skoro celý týždeň.

Tesne pred blížiacim sa frontom 21. januára 1945 dostali obyvatelia obce, muži od 16 do 60 rokov, tzv. evakuačné listy. Na základe nich nemecké vojská brali živú silu - obyvateľov, aby si zabezpečili ochranu a bezproblémový odchod z celej Muránskej doliny a zároveň do Nemecka chceli odviesť mladú a lacnú pracovnú silu.

Bubnovanie a výzvy na odchod neposlúchli všetci občania. Vidiac vzniknutú situáciu, veľký rozruch a nervozitu v radoch nemeckej armády, sa viacerí ukryli v šopoch v sene, v hospodárskych budovách, v skrýšach pod hnojom a v stanovený čas, večer o 18 hodine, na určené miesto na odchod nenastúpili. Odišlo len niekoľko mládencov. Ráno 22. januára to isté čakalo aj staršie ročníky mužov. Spolu s Nemcami odišlo 46 mládencov a mužov. Ich cesta s transportom smerovala do Muráňa, smerom na Červenú skalu až po Podbrezovú. Mnohým z tejto živej kolóny sa počas cesty podarilo utiecť. Najviac ich utieklo pri prechode Muráňom a na Javorine.

Takto z obce odišla väčšia časť nemeckého vojska. Veď oslobodzovacie vojská boli už blízko. 23. januára 1945, asi o 18 hodine, sa začala delostrelecká paľba Rusov. Nemci tiež spustili svoju kanonádu. V obci nastala dusivá frontová atmosféra, ktorá sa však skončila ešte v ten večer. Asi o pol desiatej prišli do obce prvé ruské hliadky. Na druhý deň prichádzali ďalší ruskí a rumunskí vojaci. Aj v tento deň okolo desiatej hodiny dopoludnia padlo do chotára obce niekoľko delostreleckých granátov. To zvyšky Nemcov opúšťali svoje postavenia a frontová línia prešla do mesta Revúca.

Keď sa v obci rozšírila správa, že Rusi sú už v obci, ráno 24. januára 1945 bolo hneď veselšie. Obec začala opäť postupne žiť. Na uliciach a dvoroch bolo počuť rozhovory, podávali sa informácie, kto čo počul, videl, aké mal skúsenosti s Rusmi. Každý bol zvedavý na novoty, ba tí najodvážnejší prichádzali na hlavnú cestu, aby sa na vlastné oči presvedčili, že naozaj je to pravda, že sú tu osloboditelia, ktorých v obci privítali a pozdravili. Postupne cez obec prechádzali kolóny ruských a hlavne rumunských vojsk. Práve tieto rumunské vojská vyzerali veľmi zle vyzbrojené a oblečené. Rumuni sa ubytovali v jednotlivých domácnostiach. Boli hladní a dosť špinaví. Ľudia im vyšli v ústrety, dali sa im najesť i zohriať a vytvorili podmienky pre ich hygienu. Stravou pre vojakov a krmivom pre kone ich zásobili aj na ďalšiu cestu. Občania obce svoju radosť nad príchodom osloboditeľov vyjadrili aj verejne - pred vstupom do dediny im postavili slávobránu.

Pri oslobodzovacích bojoch v chotári obce a v okolitých chotároch padlo 9 ruských a 7 rumunských vojakov. Boli pochovaní pred katolíckym kostolom. Pozdejšie ruských vojakov premiestnili na zvolenský cintorín pre ruských vojakov a rumunských vojakov pochovali do zeme v katolíckom cintoríne v obci.

Život v oslobodenej obci sa postupne vracal do normálnych koľají. Na udržanie verejného poriadku bola zriadená obecná polícia. Správu nad obcou opäť prevzal národný výbor, ktorý zabezpečoval aj práce na opravách vojnou zničených či poškodených komunikácií, budov a železničnej trate Plešivec-Muráň.

Oslobodzovacie vojská tlačili nepriateľa z území gemerských obcí a mestečiek. Osloboditeľskej armáde pomáhali aj bývalí partizáni a vojaci čs. armády a v ich radoch aj občania obce Mokrá Lúka.

O stave na fronte miestnych obyvateľov informovali noviny Naše správy, vo všeobecnosti to bol rozhlas a ďalšia tlač. Najväčšia radosť však vypukla, keď bola oslobodená Praha a bola podpísaná kapitulácia.

Spoločne a manifestačne vyjadrili svoju radosť občania Mokrej Lúky na oslave oslobodenia a ukončenia II. svetovej vojny v Európe, ktorá sa konala v okresnom meste Revúca 8. mája 1945. Občania aj na tejto manifestácii vyjadrili poďakovanie osloboditeľom. Všetci verili, že týmto historickým okramihom sa začína nový život bez vykorisťovania, biedy, hladu, nezamestnanosti a prenasledovania ...

OD OSLOBODENIA ROKMI ROZVOJA OBCE (1945 - 1976)

Podpisom kapitulácie Nemecka a oslobodením Prahy sa II. svetová vojna v Európe oficiálne skončila a začala sa postupná konsolidácia povojnových pomerov. Nová situácia prinášala aj do obce Mokrá Lúka nové smery myslenia.

Prvé voľby v novej ČSR sa konali 22. mája 1946. V nich boli volení zástupcovia do NZ (Národného zhromaždenia), do SNR a obecných úradov.

V obci Mokrá Lúka voľby dopadli nasledovne: Komunistická strana dostala 246 hlasov, Demokratická strana 126 hlasov, Strana práce 8 hlasov a Strana slobody 2 hlasy. Na základe týchto volebných výsledkov bol v obci utvorený MNV (Miestny národný výbor), ktorého predsedom sa stal Ján Piljan, zámočník a podpredsedom Ján Repák, robotník.

Celoštátne voľby dopadli nasledovne: V Čechách voľby vyhrala Komunistická strana, na Slovensku Demokratická strana. Celoštátne - Komunistická strana, v dôsledku čoho bola ustanovená i vláda na čele s komunistickým predákom Klementom Gottwaldom.

Vzhľadom na výsledok volieb na Slovensku, predsedom SNR sa stal Dr. Jozef Lettrich, predseda Demokratickej strany na Slovensku a za predsedu Zboru povereníkov bol menovaný Dr. Gustáv Husák. Tak začala pracovať prvá novozvolená vláda a rada povereníkov. V takomto zložení pracovala až do konca februára 1948, kedy jej činnosť prerušili tzv. Februárové udalosti a začala sa éra budovania socializmu a komunizmu. S výstavbou sa začalo aj v obci Mokrá Lúka.

Z vojnových rokov zo stavby trate Slavošovce-Tisovec ostal v areáli chotára obce kameňolom s výborným stavebným materiálom - žulou. Túto v kameňolome opracovávali miestni občania - kamenári. Z iniciatívy občanov vznikla myšlienka úpravy ulíc obce, ktorá sa nie nadarmo volá Mokrá Lúka. Ulice boli stále zablatené, rozbahnené, a tak si občania chceli obec vyregulovať, spevniť povrch ulíc. K realizácii tejto myšlienky došlo v roku 1950, a to za pomoci subvencie poskytnutej KNV (Krajský národný výbor) v Košiciach vo výške 250 000 Kčs, ktorá bola použitá na nákup materiálov (skala, štrk a piesok) a na financovanie odborných prác. Lámanie kameňa v kameňolome zabezpečili občania obce - míneri a kamenári brigádnicky, zadarmo. Dovoz materiálu zabezpečovali miestni furmani na vlastných povozoch s volskými i konskými záprahmi. Pomocné práce pri mechanizmoch vykonávali občania, ktorí sa nezúčastňovali na lámaní a dovoze kameňa a iného materiálu. Práce boli ukončené začiatkom júla 1950.

Obnova hospodárstva v doline po skončení vojny prebiehala pomaly. Fungovali len lesné závody, v Revúcej elektráreň a píla podnikateľa Vilka a Vyšná píla podnikateľa Michla. Práce však bolo stále skromne. Niekoľko robotníkov pracovalo ešte v kameňolome. A približne 15 - 18 baníkov pracovalo v bani Studená pri dobývaní magnezitových surovín.

V roku 1947 nákupná obchodná spoločnosť NUPOD v Tisovci začala stavbu miestnej tehelne na revúcko-mokrenskom pomedzí. Táto začala prevádzku v roku 1950, ale už pod správou Východoslovenských tehelní Košice. Tu sa zamestnalo niekoľko občanov Mokrej Lúky.

Takmer paralelne s výstavbou tehelne sa začala i výstavba závodu na výrobu textílií v Revúcej. 16. mája 1948 bol položený základný kameň pre túto textilku. Podľa programu výstavbu závodu otvoril podpredseda vlády a predseda KSS Viliam Široký, čo je vytesané i do základného kameňa ("Základný kameň závodu Viliama Širokého v Revúcej"). Zhodou okolností tento žulový kameň pochádzal z kameňolomu v Treškovej a vytesal ho občan Mokrej Lúky - kamenár Ján Dacho.

Stavba tohto závodu si vyžadovala mnoho robotníkov vo firme "Pozemné stavby". Tu sa zamestnalo aj veľa občanov Mokrej Lúky. No mnoho občanov, povozníkov z obce, pracovalo pri doprave materiálov, najmä štrku a piesku z potoka Mokrej Lúky Rudlová. Keď potok už nestačil, bol v Rudlovej otvorený pieskový lom, v ktorom sa piesok upravoval na čeľusťovom drviči. Tiež betónové stavby závodu "Lykové a textilné závody" sú postavené prakticky z mokrenského piesku.

V roku 1948 sa v doline začala výstavba nového magnezitového závodu v Lubeníku tzv. LuNZu - Lubenícky nový závod. Ide o značne veľký závod, na výstavbe ktorého sa zúčastňovali nielen občania Lubeníka, ale i občania z celej Muránskej doliny, ba i z dolných obcí Tornale, Štítnika, Rožňavy a zamestnanci firmy z Přerova, Prahy, ba z celej ČSR i zo zahraničia - z Rakúska i NSR (Nemeckej spolkovej republiky). Výstavba tohto závodu bola požehnaním pre veľkú časť Gemera, nielen pre občanov Mokrej Lúky. No pre Mokrú Lúku to bol obrovský prínos. Závod bol do prevádzky uvedený v roku 1955, jeho výstavba však pokračovala etapovite až do roku 1972. Občania Mokrej Lúky pracovali v jeho jednotlivých prevádzkach, a to i dvaja alebo traja z jednej rodiny. Táto zamestnanosť znamenala pre občanov veľké zvýšenie životnej úrovne.

Rozvoj priemyslu v doline i v Mokrej Lúke znamenal i zmenu spoločenských názorov na životnú úroveň, na prácu, vzdelanie i na prácu v poľnohospodárstve.

Rozvoj hospodárstva a priemyslu v doline priniesol i nové požiadavky na pracovné sily, čo zasa druhotne vplývalo i na rozvoj dopravy. Vlaková doprava už nepostačovala. K slovu sa prihlásila autobusová doprava. Tak koncom 40. rokov došlo i k rekonštrukcii ciest. Staré prašné a úzke cesty nevyhovovali, a tak sa v týchto rokoch začalo s ich úpravou a rekonštrukciou na cesty širšie a bezpečnejšie.

Pre Mokrú Lúku mal rozvoj autobusovej dopravy veľký význam, pretože väčšina autobusových liniek do novovystavaných závodov prechádzala cez obec, ale zabezpečovala i priame spojenie obce s krajským mestom Košice a aj s inými veľkými mestskými centrami.

V roku 1948 sa začalo stupňovať politické vrenie v republike. Boj o moc v ČSR začal vrcholiť už začiatkom roka. 25. februára sa v Prahe odohrali tzv. februárové udalosti, padla vláda, na čelo novej vlády nastúpil Klement Gottwald a všetku moc prebrala Komunistická strana. Došlo k rozpusteniu niektorých politických strán v Čechách i na Slovensku a bol utvorený tzv. Národný front. Tieto udalosti, ako aj nárast členov KSS v Mokrej Lúke, mali za následok, že vo voľbách konaných 30. mája 1948 zvíťazila tzv. kandidátka Národného frontu. V Mokrej Lúke za túto kandidátku bolo odovzdaných celkom 400 hlasovacích lístkov. Prázdny nebol ani jeden a obec tým získala titul "Vlastenecká obec".

Rokom 1948 sa skončil i tzv. Dvojročný plán rozvoja národného hospodárstva. Nová vláda vyhlásila dlhodobý program - prvý päťročný plán. Podľa neho začala Plánovaná výstavba našej vlasti k socializmu, a to najmä výstavbou ťažkého priemyslu a budovaním socialistického hospodárstva.

Popri problémoch výstavby socialistického hospodárstva v tomto období (znárodňovanie, združstevňovanie) sa začala prejavovať vysoká zamestnanosť obyvateľstva obce (podľa vládneho hesla "každému prácu" a "kto nepracuje, nech ani neje"), narastali aj príjmy našich občanov, životná úroveň začala rásť ..., a to sa nové fabriky ešte ani nerozbehli. Ľudia však už v tomto období začali prejavovať záujem aj o zlepšenie bytových podmienok. Začala sa výstavba rodinných domov, a to najmä baníkov z bane Studená, ktorým štát poskytoval subvenciu na výstavbu a materiál za veľkoobchodné ceny.

1. júna 1953 vstúpil do platnosti zákon o menovej reforme a súčasne sa zrušil lístkový systém na potraviny a priemyselný tovar, platný od konca vojny.

Výmena starej meny sa konala od 1. do 5. júna 1953 a jej realizácia bola aj pre obyvateľov Mokrej Lúky dosť drastická, a to najmä v robotníckych rodinách a rodinách odkázaných na príjmy jediných živiteľov rodín. Dôvod bol ten, že kým príjem napr. päťčlennej rodiny za mesiac predstavoval asi 5 000 Kčs, čo bolo u robotníkov bežné, na stravovanie a život tejto rodiny za lístkového systému stačilo 1 000 Kčs a 4 000 Kčs ostávalo na iné výdavky, po menovej reforme a úprave cien tovarov zárobok poklesol v pomere 1 : 5, t. j. na 1 000 Kčs, ktoré pre tú istú rodinu boli nutné na stravovanie a na iné výdavky neostalo prakticky nič. Tým poklesla životná úroveň obyvateľstva zhruba na 20 % predmenovej úrovne.

V povojnových rokoch v obci vyvíjalo intenzívnu činnosť i Potravné družstvo. Okrem neho bolo v obci zriadené aj "Úverné družstvo". Za týchto podmienok sa začala uberať i organizácia poľnohospodárstva na dedine, začali sa šíriť reči o združstevňovaní roľníkov, čo nová vláda začala intenzívne podporovať a za vzor jej slúžili tzv. kolchozy a sovchozy Sovietskho zväzu. V duchu tejto politiky vlády dochádzalo aj v Mokrej Lúke k snahám založiť JRD (Jednotné roľnícke družstvo) malých i stredných roľníkov. V roku 1949 bol v obci zabudovaný miestny rozhlas. Do prevádzky bol uvedený 26. decembra 1949. Odvtedy prestal fungovať obecný bubeník (posledný bol Ondrej Maukš). Týmto opatrením podstatne vzrástla informovanosť obyvateľov obce a umožnilo to rozšírenie agitácie a vplyvu vedenia obce na občanov.

Od 1. januára 1950 boli zavedené celoštátne povinné občianske sobáše. Iba tieto mali právoplatnosť. Cirkevné sobáše sa mohli konať len po uzavretí občianskych sobášov. Občania Mokrej Lúky sa sobášili na Mestskom úrade v Revúcej, pretože matričný úrad pre obec zostal v Revúcej. Od 1. januára 1950 sa zaviedli aj občianske pohrebné obrady.

1. január 1952 znamenal reorganizáciu v riadení obcí. Uznesením vlády ČSR boli ustanovení tzv. obecní tajomníci, ktorí riadili administratívne práce národných výborov. V Mokrej Lúke bol menovaný ako prvý do tejto funkcie Martin Chomík zo susednej obce Revúckej Lehoty.

17. februára 1952 sa v obci konala slávnostná verejná schôdza MNV (Miestny národný výbor), na ktorej bol prednesený a schválený tzv. Budovateľský plán obce na rok 1952. Podľa neho sa pripravila regulácia potoka Vesná, ktorý preteká stredom obce zo severu na juh medzi dvoma hlavnými ulicami. Na tieto práce obec dostala dotáciu 170 000 Kčs z celkovo rozpočtovanej sumy 425 000 Kčs. Občania na realizáciu tejto úlohy prispeli svojou prácou, ktorej hodnota predstavovala 255 000 Kčs. Ďalšou úlohou tohto budovateľského plánu bola úprava miestneho parku. Zo strany ONV (Okresný národný výbor) v Revúcej bola na túto akciu prisľúbená dotácia vo výške 30 000 Kčs. Aj v tomto prípade tvorila dotácia len 40 % hodnoty diela, zostávajúcich 60 % zabezpečovali občania formou brigádnických prác.

Budovateľský plán bol prakticky začiatkom pre mnohé ďalšie v nasledujúcich rokoch, ktoré prechádzali do tzv. "akcií Z", ktoré začali využívať mnohé obce a mestá v rámci celého štátu. V tomto období v roku 1953 došlo k reorganizácii tzv. Ľudovej správy.

Vysoká zamestnanosť (do práce nastupovali aj ženy z domácnosti) prispievala k zvyšovaniu životnej úrovne ľudí, začali narastať aj ich úspory a ľudia začali prejavovať záujem aj o zlepšenie bytových podmienok. Staré chalupy začali byť tesné, a tak občania začali stavať. Nová Ľudová správa - MNV prikročila v Mokrej Lúke v roku 1953 k vypracovaniu a schváleniu geometrického plánu na výstavbu rodinných domov. Pozemok pre túto výstavbu bol vyčlenený na tzv. cirkevnej lúke - bývalom pozemku ev. a. v. cirkvi, a to hneď na celú novú ulicu. Rozbehnutiu výstavby rodinných domov poslúžilo i zníženie cien stavebných materiálov a priemyselných výrobkov. Na tomto pozemku vznikla nová ulica s celkovým počtom 30 stavebných parciel, na ktorých bolo v rokoch 1953 až 1976 vybudovaných celkom 22 nových moderných jedno i dvojposchodových súkromných domov. Zostávajúcich 8 parciel bolo zastavaných v neskorších rokoch.

Ani tieto stavebné parcely však už čoskoro nepostačovali. Ľudia, vidiac úspechy svojich spoluobčanov, začali požadovať ďalšie parcely, a tak bol v nasledujúcich rokoch vypracovaný a schválený ďalší geometrický plán na bytovú výstavbu, znovu na celú ulicu, a to na západnej strane obce, v časti zvanej "Rajšula". ... Cena pozemkov v tomto období sa podľa štátnych predpisov v Mokrej Lúke pohybovala okolo 0,40 Kčs za m2. V rokoch 1953 až 1965 vzniklo v Mokrej Lúke 43 nových moderných domov, väčšinou vybavených ústredným kúrením, kúpelňami a modernými kuchyňami s chladničkami, elektrickými práčkami a iným komfortom.

V tomto období, keď sa obec rozrastala do počtu domov, ale i obyvateľov, bol vystavaný aj nový, moderný obchod Jednota, na južnej časti obecného parku. Obchod mal okrem potravinovej časti aj mäsiareň, do ktorej najmenej raz za týždeň prichádzal pracovník predávať čerstvé mäso.

Rozbehnutá bytová výstavba obce, možno povedať, že takmer hromadná, sa dotýkala takmer každej rodiny obce. Niektorých priamo na výstavbe vlastného domu, iných nepriamo, či už ako príbuzných alebo priateľov, ktorí pri výstavbe pomáhali priamo vlastnou prácou. Chvályhodné bolo, že pri prácach na stavbách si občania vzájomne pomáhali, a to tak, že najprv pracovali na jednom obytnom dome a po jeho dokončení prechádzali na iný, čím si pracovné resty vzájomne vyrovnávali, a tak prekonávali problémy nedostatku vlastných pracovných síl, či už pri bežných alebo i odborných prácach.

V uvedenej situácii nezostala zabudnutá ani idea družstevníctva, najmä znovuvytvorenie už raz zaniknutého poľnohospodárskeho družstva vyššieho typu - JRD. Myšlienke pravdepodobne pomohla i práca na výstavbe rodinných domov, keď si občania uvedomovali silu spoločnej práce, ale i vytrvalé tlaky zo strany štátnych a straníckych orgánov. Zainteresovaní boli i vedúci pracovníci závodov, úradov, ale i roľníci a funkcionári KSS. Myšlienka spoločného hospodárenia sa odrazila vznikom JRD III. typu.

V roku 1960 sa konali voľby do zastupiteľských orgánov, a to do Národného zhromaždenia, krajských, okresných a obecných orgánov. V Mokrej Lúke bol zvolený nový NV. Zloženie členov NV bolo pomerne mladé a pristupovalo k novým problémom s veľkým elánom, ktorý sa prejavoval v organizovaní spoločných prác pri zveľaďovaní obce.

Koncom júna 1960, po voľbách, došlo na tanečnej zábave k sporu medzi mládežou a cigánmi v obci. Vyvrcholilo to veľkou bitkou so zraneniami mládencov. Odvetou bola návšteva mládencov a ďalších "bielych" v cigánskej osade, kde došlo k rozbíjaniu chatrčí, okien, dverí a ďalším osobným potýčkam a zraneniu sekerou Rudolfa Ševčíka st., po ktorom však cigáni z obce odtiahli ešte v nočných hodinách. Ničenie domov v osade pokračovalo aj v nasledujúcich dňoch. Po zistení situácie sa cigáni z obce vysťahovali do Čiech a do obce sa už viac nevrátili. Poškodené chatrče a domy vykúpil štát a obec ich asanovala. Od tohto obdobia sa v obci Mokrá Lúka cigánska osada už neobnovila, ba viac ako 30 rokov v obci trvalo nežil ani jeden cigán.

V rokoch 1961 - 1962 bola v obci vykonaná rekonštrukcia elektrických rozvodov. Staré vedenie, ktoré nevyhovovalo kapacitne, bolo nahradené novým - výkonnejším, pretože požiadavky na energiu v obci rástli spolu s rastom životnej úrovne. Práčky a chladničky sa stávali súčasťou skoro každého domu. Na elektrickú energiu narástli nároky i na strane poľnohospodárskej výroby - v družstve. Nové stroje, dojičky, rezačky slamy, elevátory, šrotovníky a mnohé iné potrebovali elektrickú energiu.

Rok 1960 priniesol po voľbách nielen omladenie vedenia obce - MNV a ďalších, ale priniesol aj reorganizáciu celej štátnej správy. V tomto roku došlo k spájaniu menších okresov do väčších celkov a podobne i do krajov. Tak sa menila situácia v dovtedajšom revúckom okrese. Okres Revúca bol zrušený a stal sa súčasťou nového väčšieho okresu Rožňava. Občania obce, ktorí pracovali doteraz na úradoch a okresných organizáciách v Revúcej, prešli buď do služieb nového okresu Rožňava alebo do závodov v blízkom okolí.

Novozriadený okres Rožňava začal plniť svoju funkciu od 12. 6. 1960. Namiesto dovtedajších šiestich krajov vznikli štyri kraje. Mokrá Lúka patrila do východoslovenského kraja.

V 60. rokoch vedenie štátu v snahe zlepšiť životné podmienky obyvateľov muránskej doliny v zásobovaní pitnou vodou, ako aj zabezpečiť dostatok pitnej vody pre nové poľnohospodárske podniky v doline, prikročila k výstavbe skupinového vodovodu, zachycujúceho pitnú vodu v Muráni. Cez Mokrú Lúku sa výstavba vodovodu uskutočnila v rokoch 1963 a 1964. Ani celá obecná prípojka vodovodu nedala na seba dlho čakať. V marci 1968 sa začal budovať obecný vodovod s vodárňou na "Okrúhlej". Stavba bola ukončená a skolaudovaná 17. 12. 1969, kedy celá obec dostala zdravú pitnú muránsku vodu.

Koncom 60. rokov v štátoch strednej Európy patriacich do Sovietskeho bloku (Československo, Maďarsko, Poľsko, Nemecká demokratická republika) narastalo napätie, ktorého príčinou bolo obmedzovanie občanov týchto štátov slobodne žiť.

Táto nespokojnosť a napätie vyvrcholilo v januári 1968, kedy bol pozbavený funkcie prvého tajomníka KSČ Antonín Novotný a na jeho miesto bol zvolený prvý tajomník KSS Alexander Dubček. Táto zmena znamenala ohromný nárast eufórie v celom štáte. Pod vedením Alexandra Dubčeka sa u nás začal budovať tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Občania Alexandra Dubčeka podporovali v každom smere. Začalo sa skutočne radostné budovanie socializmu, ktoré bolo vo svete známe ako "Pražská jar". Táto však bola 21. augusta 1968 prerušená vstupom spojeneckých vojsk a následným obdobím tzv. normalizácie. Normalizáciu jedni podporovali, iní boli proti nej. V tomto období však život v Československu ovplyvnila väčšinou nepriaznivo.

Normalizácia priniesla zmeny vo vedení na všetkých stupňoch riadenia. Nastali zmeny vo vedúcich funkciách v závodoch, školách, organizáciách. V poľnohospodárstve sa vytvárali väčšie hospodárske celky. Vznikali zlúčené JRD (apríl 1973 - JRD Rozkvet Lubeník). K mestu Revúca sa postupne pričleňovali okolité obce za účelom nadobudnutia nového štatútu mesta a stávali sa jej mestskými časťami.

V rámci uvedených snáh došlo k rokovaniu s vedením najbližších obcí o ich pričlenenie k Revúcej. Do úvahy prišli obce Mokrá Lúka, Revúčka i Muránska Dlhá Lúka. Zo strany Revúcej to boli snahy pochopiteľné, no pre menšie dediny to prinieslo zmenu v ich živote, a tak rozhodovanie bolo ťažké. Veď realizácia tohto zámeru znamenala zrušenie miestnych škôl i úradu MNV, kde si občania vybavovali svoje veci a po ich pričlenení k mestu to znamenalo ďalšie komplikácie. Na záver dlhodobých rokovaní však väčšina občanov s pričlenením obce k mestu Revúca súhlasila.

MOKRÁ LÚKA AKO MESTSKÁ ČASŤ REVÚCEJ (1976 - 1992)

Rok 1976 bol posledným rokom samostatnosti obce a zároveň prvým rokom, kedy sa obec stala mestskou časťou Revúcej. Politická situácia v tomto období v rámci Československa bola smerovaná k vytváraniu väčších miest.

Blízke obce spájali s mestami a obce sa stávali mestskými časťami. Mokrolúčania dlhý čas premýšľali, čo bude pre nich výhodnejšie. Politická a hospodárska situácia i pomery v obci nakoniec rozhodli o tom, že 216 obyvateľov, účastníkov verejnej členskej schôdze, po vysvetlení za a proti zlúčeniu, po splnení požiadaviek občanov a ich zaradení do volebného programu, jednohlasne súhlasili s pričlenením obce k mestu Revúca. Rozhodnutie občanov nadobudlo platnosť 1. mája 1976. Po tomto termíne sa činnosť Miestneho národného výboru v obci a jeho jednotlivých komisií skončila. V obci začal pôsobiť občiansky výbor.

Ani po spojení obce s mestom neprestali pracovať politické strany ani spoločenské organizácie, len sa stali uličnými organizáciami a boli riadené MsVNF v Revúcej. MsVNF sa podieľal na riadení a miestny výbor NF na zabezpečovaní a organizovaní politického, spoločenského a verejného života mestskej časti.

Chotár obce - polia, lúky a pasienky naďalej obhospodarovalo a využívalo JRD Rozkvet so sídlom v Lubeníku. Výraznou zmenou bola aj integrácia ZŠ (Základná škola) z 1.- 4. ročníka z Mokrej Lúky do ZŠ na Jilemnického ulicu v Revúcej.

V roku 1977 sa začal realizovať prijatý volebný program. Jednotlivé body, ktoré občania navrhli a mesto ich prijalo za svoje, boli: ukončiť výstavbu novej požiarnej zbrojnice, ukončiť opravy materskej školy a jej modernizáciu, ukončiť výstavbu ulice v časti „Rajšula", realizovať výstavbu spojovacej cesty zo stredu obce pred evanjelický kostol, položiť asfaltový koberec na cestu k železničnej stanici, napojiť zostávajúce domy na vodovodnú sieť, zaviesť do obce pravidelnú mestskú dopravu s tromi zastávkami (kultúrny dom, zastávka ČSAD, tehelňa), rekonštruovať verejné osvetlenie, dokončiť športové ihrisko v parku, vybudovať chodník vedľa štátnej cesty od zástavky ČSAD do obce, pripraviť obec na plynofikáciu, perspektívne riešiť kanalizáciu, vystavať rigol vedľa ulice na Cirkevnej, previesť generálnu opravu NŠ, vyčistiť miestne potoky, vystavať pevný most cez rieku Muráň, zriadiť nové predajne (mlieko, chlieb, zelenina).

Z uvedeného prehľadu vidieť, že to bol naozaj bohatý volebný program. Na jeho splnenie bolo potrebné vynaložiť veľké množstvo finančných prostriedkov, riadiaceho úsilia i veľký počet odpracovaných brigádnických hodín v rámci záväzkového hnutia ...

V priebehu nasledujúcich rokov sa prijatý volebný program postupne realizoval. Každoročne občania obce prijímali individuálne a kolektívne záväzky na splnenie prijatých úloh volebného programu. Záväzky boli prijímané zvyčajne k významným spoločenským a politickým udalostiam: okrúhle výročia SNP, 1. a 9. máj, VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia), KSČ, vznik ČSR a podobne.

Do záväzkového hnutia sa každoročne zapájalo od 100 do 120 jednotlivcov, ktorí prijímali individuálne záväzky, a 9 - 12 kolektívov, ktoré prijímali kolektívne záväzky. Boli to záväzky spoločenských organizácií, školy, MNV atď.

Záväzkové hnutie bolo pravidelne kontrolované a vyhodnocované. Občania Mokrej Lúky k záväzkovému hnutiu pristupovali zodpovedne a svojou prácou postupne splnili časť prijatých bodov volebného programu. Za výsledky dosiahnuté v rámci záväzkového hnutia bola Mokrá Lúka ako mestská časť v roku 1980 v okrese Rožňava vyhodnotená ako druhá najlepšia ...

Pred voľbami v roku 1981 sa na stretnutiach s predstaviteľmi okresu a mesta čoraz častejšie vyskytovali kritické pripomienky k tomu, že mesto pre svoju mestskú časť - Mokrá Lúka nevyčleňuje potrebné finančné prostriedky z jednotlivých ročných rozpočtov na úlohy, ktoré boli poňaté ako základné body volebného programu pri zlučovaní obce s mestom Revúca. Ešte výraznejšie sa táto nespokojnosť prejavila aj v tzv. demokratizačnom procese v rokoch 1989 - 1990.

17. november 1989 v dejinách nášho ľudu naštartoval nový spôsob života aj spôsob hospodárenia. 17. novembra po veľkej demonštrácii študentov v Prahe sa politický život dal do pohybu. V štáte vznikli nové politické strany a hnutia - v Čechách Občianske fórum, na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Na ich čelo sa dostali jednotlivci, ktorí boli v predchádzajúcom politickom systéme prenasledovaní: Havel, Budaj, Kňažko.

Začala sa tzv. nežná revolúcia a obrodný proces. Odrazilo sa to v postupných politických, hospodárskych a spoločenských zmenách, ku ktorým patrili: zrušenie vedúcej úlohy strany - 29. decembra 1989, nástup nových ľudí do vedenia štátu - Havel, Dubček, zmena názvu štátu Československá socialistická republika (ČSSR) na Československá federatívna republika (ČSFR) - 29. marca 1990, ďalšia zmena názvu z ČSFR na Českú a Slovenskú federatívnu republiku - 20. apríla 1990, zmena štátneho znaku, zrušenie národných výborov, prevzatie správy miest a obcí mestskými a obecnými zastupiteľstvami.

Občania vyjadrovali podporné i kritické pripomienky k danej situácii. K zmenám vo vedení mesta ani v mestskej časti v tomto období však nedošlo.

Vo voľbách 8. a 9. júna 1990 sa o priazeň voličov usilovalo 22 politických strán a hnutí. Víťazne z nich vyšla Verejnosť proti násiliu (VPN) a v Mokrej Lúke Sociálno-demokratická ľavica (SDĽ). Svojich priaznivcov mali aj KSS, DS, KDH i ďalšie politické strany a hnutia, ale v menšom počte.

Na jeseň - 23. a 24. novembra 1990 sa konali voľby poslancov do obecného zastupiteľstva. Víťazné politické zoskupenia z parlamentných volieb robili tlaky na starých funkcionárov, aby opustili svoje funkcie. Na základe týchto udalostí došlo k zmenám aj na MsNV v Revúcej. Demokratizačný proces sa preniesol aj do Mokrej Lúky. Do MsZ v Revúcej boli za ňu zvolení poslanci, ktorí na základe pripomienok občanov presadzovali na MsZ v Revúcej odtrhnutie Mokrej Lúky od Revúcej.

Medzi staršou generáciou a nastupujúcimi novými prúdmi demokratizačného procesu sa prejavilo určité napätie. Pretože v obci bolo cítiť určitú stagnáciu verejného dedinského života, zaostávalo aj zveľaďovanie a rozvoj obce. Na verejnom zhromaždení občanov bolo prijaté rozhodnutie, že požiadajú vládu SR o uvoľnenie zo zväzku s mestom Revúca. Snaha bola korunovaná úspechom. Ich žiadosť bola rozhodnutím vlády z 8. decembra 1992 schválená a obec sa s platnosťou od 1. januára 1993 opäť stalo samostatnou správnou jednotkou.

ZNOVU SAMOSTATNOU OBCOU (1993 - 1998)

1. január 1993 je medzníkom v dejinách Slovenskej republiky i v dejinách obce Mokrá Lúka. Práve v tento deň vznikla samostatná Slovenská republika, ktorú postupne uznali všetky rozhodujúce štáty sveta. Slovenská republika sa stala členom OSN, Rady Európy a mnohých ďalších medzinárodných organizácií. Demokratizačný proces postupne prišiel do všetkých oblastí života.

S účinnosťou od 1. januára 1993 v súlade s uznesením vlády SR č. 934 z 8. decembra 1992 je Mokrá Lúka opäť samostatným právnym subjektom, teda nie je už mestskou časťou Revúcej. K nadobudnutiu samosprávnej subjektivity obce bolo treba doplniť orgány samosprávy. V doplňovacích voľbách 27. marca 1993 občania zvolili starostu obce (pána Ondreja Strinku) a 12 poslancov obecného zastupiteľstva. Starosta obce, obecná rada a obecné zastupiteľstvo hneď od začiatku venovali veľkú pozornosť budovaniu orgánov obecnej samosprávy, delimitácii majetku a rozpočtu od mesta Revúca, ako aj príprave a plneniu úloh už svojho volebného programu.

V druhý rok samostatnosti SR nastali rozpory v politických stranách i vo vnútri vládnuceho HZDS. Nezhody v parlamente vyústili do predčasných volieb, ktoré sa konali 30. septembra a 1. októbra 1994.

V predvolebnom období sa veľa a živo diskutovalo o tom, ako bude pokračovať vývoj SR. Medzi obyvateľov prichádzali zástupcovia politických strán - najčastejšie ZRS, HZDS a SDĽ. Občania obce sa však zúčastňovali aj na stretnutiach s politikmi na námestí, či v MsDK v Revúcej.

18. a 19. novembra 1994 sa konali komunálne voľby do miestnej samosprávy. Bolo zvolených 12 poslancov a starosta, ktorým sa opäť stal Ondrej Strinka. Poslanci i ďalší obyvatelia vytvorili pri ObZ 4 komisie - finančno-rozpočtovú, výstavby, životného prostredia a verejného poriadku, kultúrno-športovú a obchod, podnikanie a sociálne veci.

Každý rok začiatkom a koncom roka sa zvolávalo verejné zhromaždenie občanov, na ktorom ich obecné zastupiteľstvo oboznamovalo s plnením volebného programu a predkladalo návrh rozpočtu pre nasledujúci rok. Obecnému úradu a zastupiteľstvu sa darilo plniť základnú úlohu - oživiť verejný život, zastaviť odliv mladých ľudí z obce, rozvíjať a zveľadiť obec. Týmto úlohám podriadili všetko úsilie a zodpovedne pristúpili k vypracovaniu dlhodobého volebného programu i krátkodobých realizačných plánov na jeden rok. Za hlavnú prioritu si obecné zastupiteľstvo vytýčilo zlepšiť životné podmienky. A tak už od roku 1993 s plným nasadením začali s prípravou na plynofikáciu obce. Po rokoch prípravy a hľadania finančných prostriedkov je obec plne plynofikovaná. Na jej zabezpečenie vynaložila za pomoci štátu takmer 6 miliónov Sk. Ďalšími na financie náročnými akciami boli: vybudovanie asfaltových ciest a cestičiek v celej obci, výstavba mosta cez rieku Muráň, úprava potokov, studničiek pitnej hôrnej vody, údržba obecného majetku, parku, cintorínov. Uskutočnila sa aj: generálna oprava obecnej veže a katolíckeho kostola ako kultúrnych pamiatok v obci, oprava a plynofikácia bývalej školy, plynofikácia kultúrneho domu. Podarilo sa postaviť Dom smútku, vystaval sa peší chodník k autobusovej zastávke popri hlavnej ceste Revúca - Jelšava. Ukončenie nových domov na záhrade, rekonštrukcia starších domov a hlavne nová výstavba v časti Humná je svedectvom toho, že obec prežívala obdobie ďalšieho rozvoja. Povšimnutia je hodný aj ten fakt, že s výstavbou asi 34 nových rodinných domov s komplexnou inžinierskou vybavenosťou bol pripravený aj projekt na výstavbu komplexnej kanalizácie obce.

Postupne sa v obci začalo dariť oživovať aj kultúrno-spoločenský život. Začali sa prejavovať prvé podnikateľské aktivity.

Výsledky spoločnej práce občanov Mokrej Lúky v rokoch novej samostatnosti ukázali, že Mokrolúčania sa rozhodli správne. Pri vyhodnotení volebného programu za roky 1994 - 1998 mohli konštatovať, že sa im vytýčené úlohy podarilo nielen splniť, ale aj prekročiť. Za toto obdobie preinvestovali viac ako 10 miliónov, a tak zveľadili svoju obec.

Zdroj: brožúra Mgr. Rudolfa Repáka a kolektívu autorov "Mokrá Lúka", 1998

Pečať obce z roku 1701
Pečať obce z roku 1701

V strede pečatného poľa je poľnohospodárske náradie:radlica-lemeš a čerieslo. Toto náradie poukazuje na prevládajúce zamestnanie obyvateľov-poľnohospodárstvo. Vlnovky zasa znázorňujú prítomnosť a bohatstvo vody v chotári obce.

Názov obce sa odvodzuje od mokrej pôdy, lúk a pozemkov, ktoré sú v súčasnosti už osídlené. V roku 1998 žilo v obci 467 obyvateľov. Chotár obce je bohatý na mnoho vodných prameňov. Obcou pretekajú tri potoky: PAROBSKÝ, RUDLOVÁ, VESNÁ.

Že sme v obci Mokrá Lúka nás utvrdzujú aj mnohé lesné studničky a studne, ktoré sa v chotári obce nachádzajú: HVARNÁ VODA, údajne s liečivými účinkami, ŠTURMANKA a iné. Okolité lesy, ktoré obklopujú obec z oboch strán, obývajú chránené rastliny ľalia zlatohlavá, kruštík širokolistý, prilbovka dlholistá, lykovec jedovatý.

Močaristé pozemky a bažiny boli typickým miestom, kde sa v Mokrej Lúke vyskytovalo veľké množstvo žiab. Ich koncertovanie bolo počuť široko ďaleko.


POSLEDNÁ AKTUALIZÁCIA
26.04.2017 (14:27)

Na vrch stránky obce Mokrá Lúka | aktuality, články, dokumenty, fotogalérie | Oficiálne stránky obce Mokrá Lúka | História obce |

www.clnynadovolenku.sk | nafukovacie člny, lode na dovolenku a rybárčenie E-shop (internetový obchod) s najširšou ponukou nafukovacích člnov na dovolenku a rybárčenie. Sortiment veľmi kvalitných gumených člnov, rybárskych člnov, rekreačných člnov, lodí a príslušenstva aj na splátky. Dlhoročná skúsenosť s online predajom. nafukovacie člny, člny, lode, dovolenka, rekreácia, voda, turistika, hobby, veslovanie, ryby, rybárčenie, rybárske potreby, rybolov, člnkovanie, gumené člny, gumené lode, príslušenstvo, leto, servis, e-shop, eshop, splátky, sonary, veslá, kotvy

www.rybarovsvet.sk | rybárske potreby Najmodernejší e-shop s rybárskymi potrebami ponúka prúty - udice, navijaky, bižutériu na rybárčenie, háčiky, nástrahy, návnady, kreslá, lehátky, sonary, člny, závažia, voblery a ostatné príslušenstvo potrebné na rybačky.